Keď som v poslednom článku „Aký je svet? Sladký citrón." písala o genocíde Tibeťanoch, ktorí sú desiatky rokov pred našimi očami ako národ likvidovaní čínskymi komunistami, nevedela som, že sa o pár dní v Bratislave zúčastním manifestácie na ochranu prenasledovaných kresťanov a ľudí iného vierovyznania, čo rečníci opakovali v každej ich vete. Tento okamih patrí k tým zmysluplným chvíľam v mojom živote. A vôbec celý deň bol mimoriadny. Lebo každý život má cenu, nie iba ten môj.
Keď už som šla do Bratislavy, tak som si pripravila viac pekných chvíľ. Navštívila som židovské mauzóleum s hrobkami židovských rabínov, aj s hrobkou Chatama Sofera. Dozvedela som sa veci, ktoré som si predtým naplno neuvedomovala, napr. ich vieru, že sa každý z nich môže priamo napojiť na Boha (už druhá vec je, koľkí to dokážu). A nepotrebujú prostredníka, aby zistili, čo treba robiť, ktorú z alternatív zvoliť. Že rabín je iba učiteľ. Aj vďaka pôsobeniu Chatama Sofera Židia na celom svete prežili, lebo sa dokázali zapáliť pre svoju vieru aj v dobrých časoch rovnosti s ostatnými. Vedia ísť proti prúdu.
Bohužiaľ, je veľa odborných informácií, a modelov psychiky, ktoré vzišli z výskumov duševne chorých, s chorobnou agresiou, či chorobným strachom, aj historikov, koncentrovaných na tie najhoršie chvíle svojho národa, ľudstva, obdobie svetových vojen, krviprelievania nevinných, a tak tu máme obraz človeka s dominantným „sebeckým génom".
Prototypy násilníkov, Jackov Rozparovačov, alebo krstných otcov, zabijakov a manipulátorov udržujú v nás skepsu, že niet cesty ako ozdraviť tento svet. Len bezmocne reflektovať morálny úpadok ľudstva. Niektorí poprední vedci od nás chcú, aby sme sa nevzpierali, chápali a tolerovali, že sa množia alfa samci s dominantným „sebeckým génom", priamo, či od chrbta zákerne, mečom či perom likvidujúcich slabších, s cieľom aby druh homo sapiens sapiens prežil. Niektorí vidia prototypy takýchto mačov v ateistoch, iní v náboženských a politických vodcoch. Ale existujú v každom košiari. Je ozaj pravdou, že prevažujú? Že sme dodnes prežili, lebo naši prapredkovia a starí rodičia bez rozdielu rasy, národností, kultúry, vzdelania, či vierovyznania boli drsňáci, schopní kedykoľvek a kohokoľvek zabiť, zavraždiť? A tí slušnejší, jemnejší, nenásilní sú minoritou, lebo zlyhali v boji o prežitie podľa Darwinovej evolučnej teórii? Lebo išli proti prúdu? Spomenula som si na miliardu hinduistov, ktorí nedokážu zabiť ani kravu, po tisícročia dodnes dodržujú vegetariánstvo, na miliardu budhistov, bojujúcich nenásilným odporom ako dnes my tu v Bratislave. A na väčšinu kresťanov, židov, moslimov, ktorí nedokážu zabiť človeka. Lebo ctia filozofiu života a zapálili sa pre „rast".
Pred manifestáciou som si bola pozrieť aj relikvie sv. Cyrila. V dóme sv. Martina som sa zamyslela nad životom a snažením vierozvestcov. Nebojovali v tom čase proti moslimom, či ateistom. Ich najbližší žiaci a stúpenci boli likvidovaní na podnet franských kňazov. Išli proti prúdu. Zaradila som sa medzi manifestujúcich a zapálila sviečku, ktorá vo vetre neustále zhasínala, a ja som svetlo napriek tomu trpezlivo udržiavala. Došlo mi, že možno tu na Hviezdoslavovom námestí nestoja žiadni alfa samci, ani alfa samice, aj keď niektorí ako J.Čarnogurský a V. Palko, boli svojho času považovaní za „ťažkú váhu" nenásilne rezistetných.
Ale pozerajúc dookola na vážne citlivé tváre, s vnútorným úsmevom a odhodlaním, nepochybovala som, že koluje v nás celkom iný gén než iba ten sebecký. Gén „vnútorne zapálených" s nenásilným a vytrvalým odporom, schopných ísť proti mainstreamu. Nielen V.Palko, aj mladí konzervatívci, aj J. Čarnogurský svoje príspevky venovali kresťanom i nekresťanom, ktorí trpia a sú zabíjaní za svoje vierovyznanie. Spomenuli moslima - ministra, ktorý bránil obvinenú kresťanku, a bol svojim body-guardom zavraždený, lebo zabudol, nerešpektoval, ktorým smerom tečie hlavný muslimský prúd.
Došlo mi, najmä po vypočutých prejavoch, koľko veľa vecí my tu na námestí dokážeme urobiť, ak sa spojíme s ľuďmi dobrej vôle aj inde, ak zaklopeme na parlamentné, vládne, ministrove dvere a nedáme sa odbiť. Ak rozpoznáme seba samých a nenecháme sa zmanipulovať, akí sme všetci zlí a zabijaci. Lebo ide o život tých, ktorí trpia, že pracujú na sebe a chcú získať skrze vieru a duševné cvičenia vyššie poznanie, nie vysokoškolský diplom. A oslovila ma myšlienka umiestniť týchto perzekvovaných, väznených, zabíjaných ľudí vysokého morálneho kreditu aj u nás.
Uvedomila som si, ako to bolo tam prednesené aj nahlas, že ťažko očakávať pomoc od umiernených moslimov, ktorí sú zabíjaní vlastnými osobnými strážcami. Ale ak ochránime a posilníme životy tých ľudí z ich prostredia, s génom „vnútorne zapálených" pre dobro, pre svoj „rast", tak doma nemusia síce vyhrať ešte vojnu, ale môžu prežiť aj bez dominantného „génu sebeckosti", vyhrať zatiaľ jednu, potom druhú bitku a zapáliť ďalších. Takto môžu azylanti- stúpenci iných vierovyznaní s medzinárodnou, aj našou podporou znovu vstúpiť do nenásilného boja, cez svojich spolupracovníkov, stúpencov. Je to síce beh na dlhú trať, čosi iné, než vojenské misie, útok raketami stredného doletu, či bombové samovražedné útoky. Ale tento nenásilný odpor nemusí byť zbytočný. Naopak. Ak prežije západná kultúra, ak čínski komunisti (extrémni moslimovia) nezvalcujú podobne ako Tibeťanov aj Európanov, a nepresvedčia nás, že je ľudskou prirodzenosťou tolerovať genocídu, zabíjanie iných ľudí a národov, príslušníkov iného svetonázoru, potom naša budúcnosť nebude ako „sladký citrón" ale dosiahnuteľné „sladké hrozno".