Kam kráčaš, Európan?

Autor: Anka Galovičová | 18.8.2011 o 19:16 | (upravené 18.8.2011 o 20:06) Karma článku: 4,09 | Prečítané:  433x

Ak by sme rozšírili zoologickú záhradu o rôzne druhy, plemená, rasy a odstránili hranice, múry, ohrady, bolo by naivné sa domnievať, že silnejší, ľstivejší, hladní, nenažraní, nebudú konzumovať potravu susedom. Predpoklad, že disciplinovaní ľudia sa vzdajú dobrovoľne časti svojho príjmu, aby podporovali „lačných", nedisciplinovaných, je rovnako naivné ako v Zoo. Lebo aj medzi ľuďmi dominuje pravidlo „buď dobrý k svojmu príbuzenstvu, druhu". Aj preto si disciplinovaní udržujú peniaze pre seba, a nedisciplinovaní nesúcitia so zodpovednými, ktorí na nich doplácajú.

Na rozdiel od zvierat však človek má šancu preťať pokrvné putá, príbuzenstvá, rodinkárstvo, a nacionalizmus. Ako sa to udialo úspešne niekoľko krát v histórii ľudstva v menších skupinách, napr. v 12.st. v 7 miliónovom Tibete. Vtedy sa do popredia v spoločnosti dostali duchovní a po nich získali „opraty" spravovať štát ich najlepší žiaci. Tento trend sa udržal dodnes až do invázie Číňanov v Tibete.

 

Vnútorná premena zo sliepky v orla nejde príkazom zhora, ale sebakultiváciou. Bez koncentrácie na tieto témy a podpory (celoeurópskeho) programu sebakultivácie a ovládania mysle osvojením si psychohygienických (etických princípov, „desatoro") návykov možno iba snívať o silnej Európe.

Ale veci sa v Európe i na Slovensku pohli. Namiesto remízy dvoch neformálnych vodcov smerácky výťah celú tému pozdvihol do reality medzinárodného kolbišťa. Zachytili posun v eurozóne, že tu nejde ani tak o udržanie eurozóny a eura, ale najmä o deliacu hranicu a možné postavenie Slovenska v tomto vynárajúcom sa kontexte. A ex-premiér zavelil „namiesto návratu ku korune zabojujeme o miesto v najvyššej lige zodpovedných štátov EÚ. Mnohí vieme, že sme na križovatke a že tu nepomôže  „laissez-fair - laissez - passe" štýl riadenia štátu, nech si každý hovorí a myslí, čo chce. Potom dominujúci neformálny vodca s opačným vyhlásením než formálny líder a odvolávajúci sa na vládny program, obnažuje hlbokú krízu hodnôt a nesúlad.

 

Áno, je potrebný kritický hlas a tlak, aby dianie v našom európskom dome napredovalo. Chce to však konštruktívnu kritiku a konkrétne riešenie. Je dobré, ak sa zmenil postoj „ochranného dáždnika" nad nezodpovednými dlžníkmi, a takto sa chce zabrániť šíriacej neochote a nedôvere, chaosu a rozpadu eurozóny. Chce to ošetriť pravidlá a podmienky odchodu, aby to zasa nebolo postavené na autokratickom štýle vedenia EÚ, len namiesto „všetci sa povinne budete skladať na dlhy nedisciplinovaných" by sme tu mali povinné plnenie „zhora" prikázaných inštrukcií aj v neprospech vlastných občanov.

Členské štáty by mali jasne vedieť, čo bude nasledovať, ak uprednostnia seba samých, iné tempo, iné hodnoty. Že ich nikto nebude nedôstojne vykopávať z eurozóny, ani ťahať za uši, aby držali hubu a krok.

 

 

Dnes mnohí z nás sledujeme, čo sa deje v politike v súvislosti s eurom, lebo nevieme, na čo sa treba pripraviť. Či mám ísť na dovolenku do zahraničia, alebo radšej si tie peniaze ušetriť na horšie časy a zostať doma. Niektorí máme nutkanie svojimi názormi trochu pomôcť zorientovať sa v tejto vážnej situácii, aby bola spätná väzba aj „zdola", najmä ak si myslím, že rozhodujeme a rozhodneme my „dole". Prečo si to myslím? A je to lepšie?

 

Ak by išlo o to, kam v budúcnosti investovať veľký balík zvyšných peňazí, nepochybujem, že by „decision makers" vedeli rozhodnúť aj bez nás, aj za naším chrbtom, aby nás nezaťažovali zbytočnými „starosťami"... Stačili by im ich predĺžené ruky, poradcovia, komisie, výbory.

Ide do tuhého

Dnes ide o čosi diametrálne iné, postaviť sa zoči-voči k astronomickým dlhom krachujúcich štátov, na čele ktorých je Grécko. To, že nebudú eurobondy, som si odtlmočila ako situáciu, kedy je pred nami, Európanmi, ďaleká náročná cesta koňmo, a vozataji rozhodli zapriahnuť svoje ťažné kone neskôr na rovinke - pred cieľom, azda v bezpečnej zúženej eurozóne.

Takže z toho mi logicky vyplýva, že najťažší počiatočný úsek hore kopcom potiahnu vychudnuté, slabé, maličké kone. Je to pochopiteľné, lebo silné štáty sú aj preto bohaté, že si hľadia predovšetkým svojich národných záujmov, názorov svojich občanov, i záujmov svojich bankárov.

Koniec-koncov je to vplyv sebeckého génu, ktorý máme spoločný so zvieratami. V kombinácii s pravidlom „buď dobrý k svojmu druhu" to napomáha k prežitiu v tom zmysle, že gén nabádajúci svojho nositeľa k takémuto správaniu sa môže pomnožiť v genofonde.  Vidíme to, u rodičovskej starostlivosti o vlastné potomstvo, v súrodeneckej pomoci, rodinkárstve, v podpore príbuzenstva, vlastnej záujmovej skupiny, politickej strany, vlastného etnika, národa, štátu.

Keď nám „dolu" boli takto zištne odovzdané opraty, a my máme predovšetkým ťahať zadlžený euro-koč, tak vieme, na čom sme, komu sa strká čierny Peter do rukáva. A s tým ide ruka v ruke racionálny povel k finančnej disciplíne, ktorá sa nedá zrealizovať bez sebadisciplíny. Je jasné, že nedisciplinovaní, zadlžení nebudú mať šancu.

Tak sa väčšmi otvárajú aj nožnice medzi bohatými a chudobnými, podobne ako je trend na celom svete. Taký je život a zákon džungle.

 

Spirituálny kapitalizmus?

Zjavne z rôznych príčin zlyhal hybrid socialistický kapitalizmus. Ľahšie to dokážu pochopiť tí, ktorí prežili socializmus na vlastnej koži. Už to sa dá ťažko uniesť na chrbte, aby prvovýrobcovia živili celú byrokratickú mašinériu,  celý rad sprostredkovateľov medzi výrobcami a konzumentmi, zdeformované školy, chrliace nezamestnaných magistrov, inžinierov, doktorov, inteligenciu v oblekoch, ktorá zapriahnutá v tejto mašinérii stráca tvorivú „iskru" a ešte tu máme cirkev, umelcov a iné združenia, ktoré tu u nás fungujú i nefungujú.

Aj keby všetci ostatní mali rovnako nízke platy ako prvovýrobcovia, by to bolo nadľudské úsilie udržať sa v spravovaní štátu na „nule", bez dlhov. Keď ešte sú tu ďalšie elitné skupiny s vysokým platom, s majetkami a dividendami po predkoch, reštitúcie ležiace ladom, tak sa niet čo diviť tejto špirále zadlženosti. A to sme pár desiatok rokov od rozpadu koloniálneho systému, kedy si západoeurópski kolonizátori ponechali mnohé storočia bohatstvo iných štátov. Sme po dvoch svetových vojnách, kedy milióny Európanov zahynulo, kedy ostatní budovali z ruín svoje štáty a nebolo toľko byrokratov a medzičlánkov.

A tu je hlavný problém Európanov. Či potrebujú ešte dlhšiu reťaz a silnejší obojok ako v Ezopovej bájke o vlkovi a psovi, aby vyrábali, zarábali, prerozdeľovali, kupovali, zadlžovali sa, splácali, poháňaní tlakom exekútorov, makali do večera, celý život až do hrobu? A onedlho prepriahli do čínskeho chomúta, lebo scvrknutá či rozšírená eurozóna takto nasmerovaná by vyrábala najmä pre Čínu, ktorá (vidiac ako zatočila s Tibetom, a ďalšími), nepatrí k altruistickým veľmociam a dokáže sledovať svoje záujmy.

 

Táto kríza nám odkomunikovala, že nenávratne končí éra sebastredných monarchov, pokrvných línií, príbuzenských klanov s rodinkárstvom, národnostných zakuklencov do seba, partokratov s klientelizmom, parazitov. Spoločnosť je dnes tak globalizovaná, že riešenie európskych problémov je v rukách ľudí, nie politikov ani bohatých. Politici improvizujú.

 

Ľudia musia zmeniť hodnotový rebríček, ukončiť vládu populistov,  a to nejde príkazom zhora. My síce neovplyvníme priamo dianie na akciových trhoch, ani rôzne indexy podnikateľských nálad a výhľadov, ale vieme sa dostať z roly zadlženého boháča, dlhovej pasce do reality a ovládať naše zmysly, túžbu vlastniť čo vidíme, chutnáme, voniame, o čom počujeme chválu, čo držíme v rukách a dotýkame sa toho. Jednoducho mať sedliacky rozum a pod kontrolou túžby a žiadosti, prestať pestovať závislosti, rozšírený hedonizmus.

Potom aj politici sa prestanú točiť a očakávať rozťatie gordického uzla od euro úradníkov, financmajstrov, bankárov, finančných analytikov. Azda skôr pochopia, o čo tu ide.

Aj keď je dnešný človek pohltený číslami, finančnými tokmi, virtuálnou realitou, digitálnou technikou, ale naďalej zostal z mäsa a krvi. Problém zadlženosti, podobne ako problém Breivika, či násilnosti anglických tínejdžerov nie je primárne materiálny nedostatok. Ani v zadlženosti štátov nejde primárne o nedostatok peňazí, žeby ľudia treli biedu a hladovali, žili v slumoch. Tak ako sa Breivik nevylieči vyhostením prisťahovalcov, ani pádom soc.demokratov v Nórsku, tak sa neupokoja ani tínejdžeri zvýšeným príspevkom v nezamestnanosti, či darovaním značkového oblečenia. Podobne nepomôžu zadlženým štátom ďalšie pôžičky. Lebo materiálne problémy sú druhotné.

Hlavný problém je duševný. Samozrejme, že v budúcnosti ako reálny dopad by vplyvom tejto nevyriešenej dlhovej špirály hrozil hlad, bieda, občianska vojna, svetová vojna. A to vieme moc dobre všetci.

Preto tu nepomôže požičiavať si a vyrábať viac pre život nepotrebných vecí, zintenzívniť reklamu, zvyšovať vek odchodu do dôchodku, skupovať dlhy novo vytlačenými peniazmi.

Riešenie je celkom o inom. V budovaní spirituálneho kapitalizmu, kde sa dostanú do zodpovedných funkcií namiesto „pokrvných", „svojich" -  odborníci overení v praxi. V ovládaní mysle a v prekonaní sebeckého génu, pokrvných a národnostných pút sebakultiváciou. Inými slovami: ide o (staro) novú paradigmu mentálneho fundamentu sveta. V tomto blogu niet priestor rozbaliť riešenie do konkrétnej podoby a následných krokov v zdravotníctve, školstve, sociálnej podpory, atď. Ale vnútorná premena je pre našu spoločnosť zisková.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?