Sediac nad mapou sme nevedeli, čo nás čaká, že ideme tam, kde „líšky dávajú dobrú noc“. Rozbité a poľné cesty na závere tejto trasy boli bez informačných tabulí a smeroviek, nebolo sa ani koho spýtať, na ktorú z ciest v zlom stave odbočiť. Rozhodovali sme sa podľa dúhy, ktorá sa objavila v ten podvečer asi 5-krát, a nad San Giovanni Rotondo aj dvojitá dúha.
Dážď nás sprevádzal od poludňajšieho odchodu zo Slovenska, a tak sme pred polnocou ani nevideli na cestu, keďže stierače nestihli vodu odstraňovať. Len sa zablysla smerovka s „Benátky – 40km“, a to bol pre nás signál, že treba z hlavnej cesty odbočiť a ubytovať sa. Videli sme nejakú väčšiu budovu a zastavili sme. Dvere otvorila staršia žena a vpustila nás dnu, so slovami, ktorým sme veľmi nerozumeli, ale pochopili sme, že sa tu môžeme ubytovať. Dostala som kľúč od izby a keď som sa rozhliadla, visel tam obraz Ježiša. Trošku ma to zarazilo, ale povedala som si, „veď sme v Taliansku, zrejme aj v ubytovniach sú obrazy svätých nad posteľou“. Ráno, keď ma zobudil detský džavot, som zistila, že sme sa ocitli v sanatóriu pátra Pia s jeho sochou v spoločenskej miestnosti. Mníšky nám dali raňajky a keď sa dozvedeli, kam smerujeme, tak sme sa začali objímať a tešiť ako malé deti. Nevadila jazyková bariéra, lebo sme nadviazali vnútorný kontakt – zdroj pravého poznania. Zaželali nám ochranu na ceste a vyštartovali sme.
Na celej ceste sme stretávali „šťastné náhody“. Bez toho, aby sme vedeli, ako sa dostať na Sicíliu, sme včas odbočili a práve prišli, keď vyrážala loď a kúpili posledné voľné miesta. Nevedeli sme ani, ako sa dostať do prístavu na Sicílii. Tak sme odbočili z hlavnej do mesta, a pohybujúc sa v tme na záver tejto cesty s pochybnosťami, či sme ešte nemali pokračovať po hlavnej ceste, sme zbadali v parku veľkú sochu pátra Pia. Vedeli sme, že ideme dobre a vzápätí sme uvideli znak lode so slovkom Malta. Intuícia mi diktovala, aby som utekala k pokladni a zistila, či nám čosi ide večer. A keďže boli posledné minúty pred odchodom, stihli sme si kúpiť lístky a odplávali sme s nádejou, že sme dobre zaparkovali, auto nám nik na mafiou povestnej Sicílii neukradne, a že veľký červený melón, ktorý sme nestihli zobrať so sebou, nevybuchne v horúčave v aute. Všetko dobre dopadlo, kde sme sa ocitli, a tak sa stal pre mňa páter Pio živým, chrániacich pútnikov aj „zhora“.
Ale vrátim sa k včerajšiemu filmu. Akoby som videla nový film, mnohé myšlienky sa mi zdali predtým nepostrehnuté, či nepochopené naplno. Aj jeho konštatovanie, že diabol klame. Hneď ma počas filmu napadla situácia v našom parlamente, v ktorom 34 poslancov odovzdalo neplatné volebné lístky a simulovalo neznalosť ako voliť z 3 možností. Ak k tomu pridáme ďalšie fakty a reči v priamom prenose v televízií, či články v masmédiách, kedy koaliční lídri naznačovali, že Dobroslava Trnku nevolili zrejme ficovci a slotovci a vraj títo kamuflovali kód. A naopak, zasa tí, čo akože nemali voliť Trnku, lebo sa spoločne rozhodli pre iného kandidáta, teda volili Trnku...Alebo nevolili? Že nový kandidát na GP odstúpil, lebo nechcel byť spájaný s vyšetrovaním predošlej kauzy podplácania a vydierania poslancov, aj keď to vedel už dávno predtým. Že sa aj prípadné klamstvo o poslednej akože tajnej voľbe nedá dokázať, a tak je klamstvom, ak si to niekto zistil z iného informačného kanála, než zo skartovaných volebných lístkov. Atď. dookola.
Čo s tým ak diabol klame a reprezentuje, riadi Slovensko? Pomôže položiť ho na lopatky nový GP? Vráťme sa radšej k pátrovi Piovi. On by zrejme jednoznačne žiadal, ak niet dôvery, nepomôže ani verejná voľba. Diabol zmizni!
