Ak by išlo o problém fragmentu - potom by sa mohli dva opačné postoje či nechať fragment skrachovať, alebo naďalej dotovať posúdiť podľa „bodu zlomu", koľko % ľudí je postihnutých. Kedy to ešte ľudia prežujú, prechodia - a kedy už nie a vzbúria sa. To nezistia žiadne agentúry, ani manažéri a analytici v bankách. Chce to vysvetliť ľuďom, v akom sme stave a vypočuť si predovšetkým ich odpoveď. Veď ide predovšetkým o nich a žijeme v demokratickej Európe.
Netreba snáď písať, že všetky prepočty a scenáre, ktoré by kalkulovali „návrat do pôvodného stavu a ozdravenie" s vyplácaním vkladov aj s vysokými úrokmi, s vysokými ziskami akcionárov, vysokými platmi manažérov, analytikov, zamestnancov, prenájmami budov, atď. by boli pomýlené. Lebo už nejde iba o fragment, akýsi chorý, či zlomený „prst", ktorý sa môže zreparovať a ozdraviť.
Krach štátov a eurozóny hrozí preto, že sa nevie, ako ukončiť tento morálny hazard, lebo ani majitelia a aktéri, ani klienti nechcú byť postihnutí a (finančne)potrestaní. A najmä preto, že tento hazard prestáva byť iba fragmentálny.
Naopak, nalievaním stovky miliárd euro sa šíri každým dňom a každou hodinou ako (sociálny) nádor do iných krajín. V tejto celostnej podobe by bolo neférové viniť za všetko „fruniho". Lebo tento fenomén ukazuje, že v každej krajine je veľa takých „ľudomilov"- špekulantov, vlád „cítiacich sociálne" ako prototyp „fruni", ktoré ani v minulosti, ani dnes nie sú schopné rozlíšiť egoizmus a pokrivený charakter od lásky k blížnym. Aj preto nevidia, čo treba robiť, kedy treba ukončiť všade, najmä v zadlžených krajinách podporovanie hazardérov a špekulantov. A kedy sa treba konečne vcítiť do obyčajných ľudí a pôžičky odsypávané do jamy bez dna, odovzdať tým, ktorí sa na nich poctivou prácou nadreli, vlastným pracovitým občanom.
V takomto pokrivenom politickom a právnom systéme, v ktorom sú vinníci zahmlení, sa vynára ako riešenie plán vybudovania euroštátu, v ktorom sa ešte väčšmi roztvoria nožnice medzi bohatými a chudobnými. V euroštáte si národné vlády ťažko poradia s euro „frunikmi"...
Niet inej cesty než osvietená politika, postavená na skutočnej starostlivosti a láske k občanom a pokojná revolúcia s pretavením egoizmu v altruizmus, agresivity v nenásilie. Aby najvyššie dobro prestalo byť spoločenská úspešnosť a materiálne bohatstvo, ale oslobodenie od týchto pút.
Za 21 rokov od „nežnej revolúcie" sme dokázali zmeniť režim. Zmenili sa inštitúcie, politické strany, vznikli nové úrady, nové profesie, ale myslenie ľudí sa cieľavedomo nemenilo. V mysliach zostala zastaralá mapa. Individuálny rozvoj sa u mnohých zredukoval na materiálne bohatstvo, získanie lepšieho postu, vyššieho platu, honba za ziskom aj cez mŕtvoly. Šlo sa na to zhora a zvonka - a vidíme výsledok. Teraz nás čaká všetkých v Európe znalostná revolúcia.
